reklama

O uhorkách, humore a dobrom srdci

"Tak toto už nie je hádam ani možné, aký skazený je tento svet!" Konštatovanie, ktorým minule v autobuse zhodnotili dve staršie dámy správanie dvoch podnapitých mladíkov, ktorí svojou bujarou náladou "zabávali" či skôr poburovali celé osadenstvo. Za iných okolností by som s nimi možno súhlasila, ale v tej chvíli som mala takú fajn náladu, že som ich ani nevnímala. A za to som mohla ďakovať skutočnosti, keď som sa presvedčila, že dobrí ľudia ešte existujú..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Štyri hodiny popoludní. Po celodennej šichte som sa vliekla na autobus. Tú únavu by sa možno ešte akosi dalo zniesť, ale tých 15 kilogramov uhoriek na zaváranie bolo na mňa v tej chvílu už ozaj priveľa. Čo tu budem písať, že cesta nemala konca, veď to je jeden z tých úžasných Murphyho zákonov: "Čím dlhšia cesta, tým ťažší náklad. " Pravda pravdúca. Škoda len, že tento fakt neubral pár dekagramov aj z mojich tašiek..

Mladá pekne opálená slečna v krátkej minisukni a s kabelou na pleci pozrela najprv na mňa a potom na tašky. Žiaden prejav mimiky. Dedko o paličke hľadel len tupo do zeme.Traja mládenci v mojom resp. mladšom veku nezainteresovane prešli okolo. Jeden z nich hodil po mne očkom a na tvári sa mu zjavil úškrn typu: "Teda, diki, ale toto ja fakt nemusím. Nechcel by som." No čo už, každopádne, povzbudilo..

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Autobusová stanica však bola stále dosť ďaleko. A ani najmenší náznak toho, žeby sa chystal dáky zázrak. No tie sa asi predsa len dejú, lebo zrazu sa vedľa mňa objavil anjel. Mohol mať niečo vyše päťdesiatky, na hlave plešinu, tričko, rifle a vedľa seba, podľa všetkého, svojho kolegu či kamarát.

"Jáj, slečna sa tu trápi. Kde má dákeho fešáka, čo by jej pomohol? Miro, som dosť fešný na to, aby som jej pomohol ja? " Ohúril ma prvými vetami so značnou dávkou humoru neznámy a už mi aj z ruky bral tašky.

"Ukážte, pomôžem Vám. Teda, máte ich pekne ťažké, idete na stanicu?"

"No áno, idem.. Ale tak, nemuseli ste.." V duchu som mu za tých 20 sekúnd už asi tisíci krát ďakovala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"No ale prosím Vás, budete to vláčiť. Veď to máme po ceste." To som si už vedľa nich vykračovala odbremenená, lebo dotyčný pán trval na tom, že mi (ako pravý gentleman) s nimi pomôže a ponesie mi obe. Cesta zrazu zbehla neuveriteľne rýchlo. Z uja sa vykľul veľmi milý pán s nepopierateľným a ťažko prekonateľným zmyslom pre humor a jeho kolega v tom za ním ani o mak nezaostával. Podarená dvojka.

"Táák, a sme tu!" prerušil zrazu debatu ujo. Ozaj, už sme na mieste! Hm, ako sa im poďakovať?

"Ujo, a ako sa Vám odvďačím? "

"Jáj moja zlatá, čo mi budeš ďakovať. Keby si mala o pár rokov menej, tak by si mohla ďakovať, ale takto asi ťažko!" A s kolegom spustili hurónsky smiech. Zdalo sa mi to ozaj "vtipné", ale tak usmiala som sa i ja. Zrazu mi padol zrak na stánok s občerstvením. Fajn, budem i ja vtipná, povedala som si a vyhŕkla som takmer bez uvažovania.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"No to veru, ale čo keby som Vás pozvala aspoňa na pivo? " Pravdupovediac, pevne som dúfala, že to vezmú s humorom, tak, ako aj ja, lebo vo vrecku som okrem cestovného nemala ani cent navyše. Tiež humorné. Tak či onak, určite som však nečakala, že toto moje "pozvanie" obdaria dvojnásobným smiechom. Nechápavo som na nich pozrela. Hneď sa mi dostalo aj vysvetlenia.

"Ej slečna, slečna, tak toto by nebol veľmi dobrý nápad, lebo tam robím moja neter. No a ja, hoci som už starý cap, svoju ženu i po 30 rokoch ľúbim tak, ako vtedy pri oltári."

No táto hláška to zaklincovala!.Celou stanicou sa niesol náš trojnásobný smiech. V tej chvíli mi však dorazil autobus a ja som chtiac- nechtiac musel opustiť svojich zábavných spoločníkov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Tak ja teda pôjdem. Autobus nečaká. Ujo, ja Vám veľmi krásne ďakujem za pomoc, veľmi ste mi pomohli."

"Vôbec nie je za čo. Veď sme dáki chlapi, no nie?" usmial sa na mňa môj "anjel". Úsmev som mu opätovala a tých pár metrov som si tašky už niesla sama. No po pár krokoch som sa otočila, lebo "ujo- anjel" si neodpustil poslednú hlášku:

"Hej, a to pivo si možno ešte vypijeme, mladá dáma. Na Vašej svadbe, lebo nabudúce, ak tadiaľ zas pôjdete s tými uhorkami, tak sem pošlem svojho synátora!"

Vybuchla som opäť smiechom, ale strácala som silu v rukách, tak som sa snažila zdržať. Keď som nasadla do autobusu, už tam sedeli spomínaní šuhaji s nejakým tým promile v krvi. "Moji ujovia" mi ešte zamávali. Odmávala som. A zas ten hurónsky smiech. Ale teraz spoza môjho chrba. Otočila som sa. Tí dvaja mládenci šli popukať od smiechu, komu kývam. Ale mne to bolo jedno. Ich správaním sa trápili tetušky, čo si nastúpili na ďalšej zastávke. Ja som sa zamyslene zahľadela von oknom a pri srdci ma hrial dobrý pocit. Z toho, že ten svet nie je tak totálne skazený, lebo tí dobrí ľudia predsa len ešte existujú. A objavia sa vždy, keď to človek najviac potrebuje..

Mária Dudová  Bašistová

Mária Dudová Bašistová

Bloger 
  • Počet článkov:  39
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Dievča, ako mnohé iné. Zvláštne obyčajné a neobyčajne zvláštne. Ale v prvom rade som dcéra Nášho Ocka..Snažím sa žiť podľa viery, aj keď často padám.. Ľúbim Boha, rodinu, blízkych a priateľov. Mám rada úprimnosť, úsmev, otvorenosť a pohľad do očí Zoznam autorových rubrík:  Kvôli čomu sa oplatí žiť..Keď adrenalín stúpa..Čo ma teda pobavilo..Keď mi je ťažko..Len také úvahy...Život priniesol..SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu