Mali sme po nácviku so súborom. Keď sme sa už vyspievali dosýta a už sa pomaly spoločenstvo rozchádzalo, ostali sme naša tradičná partia dievčat ešte na zvyčajný babský klub. Prebrali sme všetko- od aktuálneho stavu na Slovensku, čo sa týka eura, prognóz a sci-fi scenárov, čo by bolo a ako by bolo, keby zrazu plynu nebolo, ako to vyzerá pri písaní stredoškolskej odbornej činnosti, pred maturitami, či pred skúškami, ako lezú na nervy druhé polovičky a ako sa nevedia nájsť ešte tie stále nenájdené polovičky, či ako vyplniť naše ďalšie sny a predstavy. Z reči, do reči, ani neviem ako, keď jedna kamoška pustila hlášku, ktorá nám zobrala dych.
"Kočky, a viete o tom, kto bol nedávno na potrat?"
"Čooo? Ktoo?" prejavila sa typická ženská vlastnosť.
Keď bolo vyslovené meno, spadla mi sánka. Len som zrazu nevedela, či kvôli tej osobe alebo kvôli tomu činu. Potrat?Potrat! Pripadalo mi to ako zlý sen. Ako mohla? Ako to dokázala spraviť..?Dosť ma to prekvapilo. Všade sa o tom píše, ale človek sa nad tým zamyslí, až keď sa to stane jemu či komusi blízkemu.
Rozprúdilo to pomerne živú debatu, ale nie o nej, ale o tom, čo robiť v takejto situácii. Len som sedela a nemo počúvala.
"Maji, čo si o tom myslíš Ty?"obrátila sa na mňa kamoška.
"Nesúhlasím a viete, že ja by som to nikdy nespravila..." bola moja tichá odpoveď. A nasledovala vzájomná debata plná polemiky.
Pravdupovediac, nechápem. Ja to beriem ako vraždu. A ako môžem zabiť vlastné dieťa? Neskutočne ma vytáča tvrdenie, že je to "zhluk buniek". Hurá. Ale z toho "zhluku buniek" je každý z nás.. ! To nie je len pár buniek, to je už nový život.. Keď týrajú malé niekoľkomesačné dojča, berie sa to ako trestný čin. Keď sa spraví potrat, je to OK, ide sa ďalej.. To je predsa nemysliteľné! Viem, zastaviť také čosi, to nie je možné, vlak je už prirýchly v dnešnej dobe, ale..Ak niekto dokáže byť frajer v posteli, mal by byť frajer aj potom, keď je potrebné znášať dôsledky. A nie si zrazu uvedomiť: "Ups, sorry, tak ja nemám vek, ty tiež nie, resp. máš, ale tak ja nechcem, cítim sa mladá, je to môj život a radšej toto a potom časom, keď budeme zabezpečení, budeme mať byt.. " Bežná argumentácia. Dobre, keď nie, tak nie. Ale prečo hneď potrat?Veď sa dá pokojne dieťa vynosiť a potom darovať na adopciu. A ak ani tam nie, existuje dnes už aj známe Hniezdo záchrany. Aj keď osobne si myslím, že ak matka 9 mesiacov nosí v sebe malé bábo, neexistuje, žeby sa medzi nimi nevytvoril vzťah a puto. Potom je ešte relatívna šanca si dieťa nechať. Ak nie, má možnosť už spomínaného výberu, kam s ním po pôrode.
Na mieste je však otázka, prečo vlastne k tejto situácii vôbec došlo. Spôsob života. Väčšina si ešte zvolí možnosť antikoncepcie, ale v súvislosti s tým ma napadá ďalšia vec: Povedzme, že dievča začne brať antikoncepciu od svojich 15. V 25-ke si však povie, že dosť stačí, chcem už dieťa. A teraz sa pýtam : je možné, aby po tom, čo 10 rokov hormonálnou antikoncepciou bránila otehotneniu, zrazu "na želanie" otehotnela? Je toho jej organizmus vôbec schopný? Áno, existujú prípady, kedy jedna jediná vynechaná tabletka spôsobila tehotenstvo, ale ak nie je žena práve tento prípad, tak čo potom?
Mám viacerých známych, čo sa veľmi snažia mať dieťatko a nedarí sa im. Je to pre nich veľmi ťažké a bolestivé. Ako sa má cítiť matka, čo nemôže mať deti voči tej, ktorá sa ho dobrovoľne vzdala? Neviem a ani si nechcem predstaviť.
Ale hlavne si neviem predstaviť tú matku, ktorá už má "po". Ak si to veľmi neuvedomuje, neuvedomuje mieru svojho činu, tak to možno nejako ide ďalej. Ale keď pochopí...? Čo potom? Doživotné výčitky svedomia? No ďakujem pekne.. No najviac ma desí predstava, že ak potom raz zaznejú slová: "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste to urobili.."